Bola raz malá slovenská dedinka menom Čechy, kde som práve mapovala. Keď som vykračovala po jednom kopci, vyzeral, že nemá konca. Zrazu som musela prudko zastaviť, lebo cez vegetáciu nebolo vidieť, že končí priechodná časť a začal strmý takmer kolmý piesočný zráz. Bol dlhý, tak som si pomyslela - skúsim ho radšej prejsť, ako obísť, dá to vždy dosť síl.

A tak som si vymyslela spôsob, asi ako by to šlo... Zo zrázu trčali konáre, niektoré vyzerali byť silné, tak reku, tieto použijem. Začala som pomaly zliezať dolu rúčkovaním po konároch. Už som bola takmer dolu a práve som sa držala jedného konára, ktorý sa tváril, že začína povoľovať. A do toho, ako tak visím na konári, zvoní mi telefón. Čo teraz? Chytila som sa jednou rukou a druhou som rýchlo zdvihla mobil, niekto mi začal rozprávať a ja som mu skočila do reči: "Prepáčte, teraz nemôžem, visím na konári a je mi tu síce dobre, ale mám takých 20 sekúnd, potom to asi spadne!" a pán v telefóne, netušiac, o čom to hovorím, sa zľakol a zložil.

A ja som to potom stihla a šťastne som prerúčkovala posledné konáre nadol.
Nech žijú super zážitky, ktoré sme schopní zažiť a vidieť my v teréne.

Andrea Jakubcová